V spoločnosti stále pretrváva predstava, že muži, ktorí sa správajú násilne voči partnerkám, „stratia kontrolu“, „nezvládnu emócie“ alebo konajú pod vplyvom stresu či impulzu. Nie je to pravda.
Výskumy, dlhodobé skúsenosti pomáhajúcich profesií aj modely práce s páchateľmi však hovoria jasne: násilné správanie v partnerských vzťahoch je vo väčšine prípadov zámerné a účelové správanie, ktorého cieľom je dosiahnuť moc a kontrolu nad ženou.
Násilní muži sa rozhodujú, kedy, kde a voči komu sa budú správať násilne. Vyberajú si čas, miesto a formu násilia, ktorú použijú. Väčšinou sa nesprávajú násilne k priateľom, kolegom alebo rodine, ale iba k partnerkám – a často len vtedy, keď nie sú prítomní svedkovia.
Ženy nám často popisujú, že ich násilný partner ich vedome udiera na také miesta na tele, ktoré sú skryté pod šatami a nevidno ich, alebo tak, aby stopy nezanechali. Mnohé opisujú aj to, že predtým, ako násilný partner zaútočí, dá si dole prstene, zoberie im telefón alebo zamkne vchodové dvere a vezme im aj kľúče, aby nemohli privolať pomoc. Niektoré ženy hovoria, že ich násilný partner fyzicky napáda vtedy, keď deti nie sú doma.
Takto sa nespráva človek, ktorý má skutočne problém so zvládaním hnevu.
Mýtus o „provokácii“
Tento mýtus o nezvládaní hnevu sa často spája s ďalším – mnohí ľudia stále veria, že ženy „provokujú“ mužov k násiliu. Nie je to tak a ak tomuto mýtu ľudia a inštitúcie veria, potom prenášajú zodpovednosť za násilie z človeka, ktorý sa ho dopúšťa, na ženu, ktorá ho zažíva.
V násilnom vzťahu býva násilným mužom ako „provokácia“ označené aj úplne bežné správanie ženy — napríklad že príde neskôr z práce, má vlastný názor, navštívi priateľku alebo si dovolí muža kritizovať. Násilní muži často nazývajú bežné, každodenné konanie ženy „provokáciou“, zatiaľ čo svoje vlastné kontrolujúce či inak násilné správanie považujú za normálne. Takýto postoj nepriamo hovorí, že za určitých okolností má muž „právo“ správať sa násilne. Avšak nikto nemá právo sa správať k iným ľuďom násilne.
Násilie na ženách je kontrolované, nie impulzívne správanie
Násilné správanie mužov voči partnerke či manželke je vo väčšine prípadov úmyslené a kontrolované.
Obviňovanie ženy z násilného správania partnera alebo manžela má jasné negatívne dôsledky: zvyšuje stigmu, odrádza ženy od nahlasovania násilia a vedie k sekundárnej viktimizácii zo strany inštitúcií či okolia. Môže spôsobiť to, že inštitúcie žene nezabezpečia ochranu, akú potrebuje. Otázky typu „čo ona urobila, že ho vyprovokovala?“ sú súčasťou problému. Účinná reakcia na násilie na ženách musí smerovať k vyvodeniu zodpovednosti voči mužom, ktorí sa správajú násilne, a k ochrane a podpore žien a ich detí.
Ako dospelí ľudia však máme možnosť voľby — ak nás niekto provokuje alebo nie sme vo vzťahu spokojní, môžeme z neho odísť alebo vyhľadať pomoc. Pre násilie neexistuje ospravedlnenie.
Zhrnutie:
Ženy nijako „nespôsobujú“ násilie, ktoré zažívajú.
Označovanie bežného správania ženy za „provokáciu“ je len spôsob, ktorým sa násilní muži vyhýbajú zodpovednosti.
Mýty, ktoré obviňujú z násilia ženy, sú veľmi rozšírené a sú ženám prekážkou v hľadaní pomoci. Môžu byť aj na pozadí toho, ak ženy nedostanú účinnú ochranu.
Ako spoločnosť musíme prestať obviňovať ženy, sústrediť sa na konanie páchateľov a zabezpečiť ženám a ich deťom bezpečie a pomoc.
Aktivity Poradenského a intervenčného centra Fenestra v roku 2025 realizujeme vďaka podpore Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na poskytnutie odbornej pomoci obetiam trestných činov, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR v rámci dotácie na podporu rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí a Košického samosprávneho kraja.
Za obsah tohto článku výhradne zodpovedá Fenestra.
