Násilie páchané na ženách v partnerských vzťahoch je vážnym spoločenským problémom, ktorý postihuje milióny žien na celom svete. Napriek tomu v povedomí verejnosti, ale aj niektorých odborníkov, stále prevláda predstava, že ide predovšetkým o fyzické násilie. Dôležitou, no často prehliadanou formou je však nátlaková kontrola.
V jednom z predošlých článkov sme sa venovali vzorcom násilného správania a dynamike násilných vzťahov. Uviedli sme, že cieľom násilného správania mužov voči partnerkám je získať nad ich životom moc a kontrolu. Tento článok sa preto zameriava na podstatu nátlakovej kontroly a na to, ako ju rozpoznať a účinnejšie postihovať.
Nátlaková kontrola („coercive control“) predstavuje rôzne správanie, ktorým si násilný partner vynucuje kontrolu nad každodenným životom ženy (a často aj detí) – prostredníctvom zastrašovania, vyhrážok, psychického tlaku a/alebo fyzického násilia. Ide o typický vzorec násilného správania, ktorý je zásadný pre posúdenie miery rizika vážneho násilia alebo zabitia, ako aj pokračovania násilia po odchode ženy zo vzťahu.
Tento koncept rozpracoval vo viacerých odborných publikáciách americký sociológ Evan Stark, ktorý začínal ako policajt a mal bohaté skúsenosti so zásahmi v prípadoch násilia na ženách v partnerských vzťahoch. Stark nátlakovú kontrolu opísal ako systematické podkopávanie schopnosti ženy rozhodovať sa a žiť slobodne. Cieľom páchateľa nie je len získať moc, ale udržiavať ju prostredníctvom neustáleho obmedzovania, manipulácie a vyvolávania strachu.
Jedným z hlavných problémov pri riešení nátlakovej kontroly je jej neviditeľnosť. Na rozdiel od fyzického násilia nezanecháva viditeľné stopy, čo sťažuje jej rozpoznanie nielen pre samotné ženy, ale aj pre odborníkov a inštitúcie.
Ženy žijúce pod nátlakovou kontrolou často prežívajú zmätok, pocity viny a pochybnosti o sebe, pretože partner ich presviedča, že jeho správanie je „normálne“ alebo že si ho zaslúžia. Strach z pomsty, ďalšieho násilia či spoločenského odsúdenia bráni mnohým hovoriť o tom, čo zažívajú. Stark prirovnáva túto situáciu k životu v zajatí, kde je žena „uväznená vo svete, ktorý vytvára násilný partner – vo svete plnom strachu a protirečení“.
Medzi niektoré psychologické a fyzické dôsledky nátlakovej kontroly patria:
Úzkosť a depresia – neustály strach z pomsty, manipulácie a násilia.
Strata sebaúcty a pochybnosti o vlastnej hodnote – v dôsledku dlhodobého ponižovania.
Sociálna izolácia – strata kontaktu s rodinou a priateľmi.
Posttraumatická stresová porucha (PTSD) – dlhodobé následky traumy a strachu.
Zhoršenie fyzického zdravia – nespavosť, bolesti, chronický stres.
Z výskumov Evana Starka a jeho skúseností z policajnej praxe vyplýva, že skúsenosti žien s násilím v partnerských vzťahoch nie sú v zákonoch ani v inštitucionálnej praxi dostatočne zohľadnené. Systém ochrany často vníma násilie len ako sériu jednotlivých incidentov, nie ako súvislý vzorec moci a kontroly. Tým prehliada jadro problému – vynucovanie poslušnosti a zastrašovanie.
Stark upozorňuje, že kým fyzické útoky (napr. ťahanie za vlasy, facky či ponižovanie) sú často považované za menej závažné, práve ich sústavnosť a prepojenie s kontrolou z nich robia vážne formy násilia. Preto považoval za nevyhnutné, aby inštitúcie porozumeli dynamike moci a kontroly a dokázali ju zohľadniť pri intervenciách a rozhodnutiach.
Výskumy ukazujú, že miera kontroly, ktorú násilný partner uplatňuje nad životom ženy, je presnejším ukazovateľom rizika závažného násilia alebo vraždy ako predchádzajúce útoky (Stark, 2012).
Krajiny ako Veľká Británia, Írsko či Austrália už nátlakovú kontrolu uznali v legislatíve ako trestný čin. Tento prístup umožňuje lepšie chrániť ženy a zároveň vyvodzovať zodpovednosť voči páchateľom.
Aj na Slovensku stále vidíme, že mnohé inštitúcie ešte stále vnímajú násilie na ženách ako sociálny alebo rodinný problém, nie ako porušovanie práv a formu moci a kontroly. Výsledkom je jeho zľahčovanie a neúčinná ochrana žien a ich detí.
Rovnako ako Stark, aj my sme presvedčené, že bez zásadnej zmeny v chápaní a praxi nebudeme schopní ženy a ich deti skutočne chrániť. Potrebná je odborná diskusia, spolupráca a systémové riešenia, ktoré umožnia nielen účinnejšiu ochranu žien a ich detí, ale aj vyvodenie zodpovednosti voči páchateľom násilia na ženách.
Aktivity Poradenského a intervenčného centra Fenestra v roku 2025 realizujeme vďaka podpore Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na poskytnutie odbornej pomoci obetiam trestných činov, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR v rámci dotácie na podporu rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí a Košického samosprávneho kraja.
Za obsah tohto článku výhradne zodpovedá Fenestra.
